RWANDA NEBOLA SRANDA

Genocídou zohavená krajina odpustila svojmu národu, no nikdy nezabudne. Nedá sa. 

Závan nedávnej ľudskej žatvy dáva pri prechádykach tejto najľudnatejšej krajiny v kontinentálnej tropickej Afriky poľahký závan. Na rok 1994 spojený s masakrom, ktorý svetu rezonuje pri slove Rwanda chcú všetci domorodci zabudnúť Neuveriteľné! Tam kde sa pred 20 rokmi kopili mŕtve telá nevinných sa dnes budí a prechádza so širokým úsmevom a až desivo závideniahodným pokojom celý národ. A darí sa im to, ... byť znova štastní. V sympatickej krajine  sa velebí poriadok a čistota, pričom ľudská dôstojnosť a úcta k druhým je oficiálnym jazykom, ktorým sa dorozumieva každý. Je to na poriadny nádych aj pre scestovaného človeka.

Víkendový prieskum hornatej Rwandy s najpopulárnejšou populáciou horských goríl na zemeguli zanechal silné zážitky. Dvaja Slováci sadáme do lietadla z Nairobi do Kigali. Letíme "Sranda Airways", bez srandy!

KRAJINA SILNÝM SÚSTOM VHODNÁ AJ PRE SLABŠIE ŽALÚDKY.

Je piatok večer a pred nami víkend v Rwande. Rwanda Airways dostáva hneď po prvom pokuse prezývku Sranda. Nenechala totižto nič dlžná povesti svojej prezývky. Pred odletom na poslednú chvíľu do mikrofónu ktosi  nezrozumiteľne zabliakal, že plánovaný odlet sa na pár hodín odkladá, lebo dotyčné lietadlo pripravené na ranveji je pokazené. Oznam udivuje a graduje. Dozdedáme sa, že asi bude najlepšie ak vytiahnu z hangáru náhradný stroj. Hádžeme do seba asi siedmu kávu a adrenalím v nás pumpuje ostošesť. Už sa chceme zaboriť do štúdia a plánovania keď tu zrazu prichádza zlatý klinec. Pilot sa nakoniec rozhodol, že ten pokazený stroj poletí a hotovo. Naložili nás na palubu a šup ide sa. Adrenalín znova graduje.

Ulahodia nám však jedlom. Sranda Airways dostáva konečne kredit bez srandy. Nielenže dostaneme dva krát dupľu, ale ešte to aj chutí ako hovado. Najlepšie žrádlo vo vzduchu aké som kedy dávil a to mám za sebou viac ako 100 letov najpopulárnejších aerolíniek. Dvaja slovenskí hladoši vyjedia na palube Sranda Airways celú špajzu.

TUCI A HUTU (foneticky)

Po pristátí v Kigali nás na letisku čakal sprievodca. Jeden a pol metrový týpek mušej váhy z miestneho kmeňa čo vyrástol v utečeneckom tábore mimo Rwandy počas genocídy. Pôvod kmeňa však opatrne šepkali, je vraj zakázané hovoriť či si Tuci alebo Hutu aj keď sa oni navzájom poznajú. Nevieme to pochopiť, no nechce to ani jedná strana. Všetci musia však hovoriť, že sú Rwanďania a ozaj veria tomu ako národ.

Jedná vec sa však musí určite nechať. Počas tých pár dní čo sme tam strávili, sme stretli obrovské množstvo ľudí, ktorí  vyžarujú nesmiernu pokoru. Takéto niečo v takej krajine ako bola a je Rwanda je fakt silná káva.

Nikde necítiť hnev alebo nenávisť voči druhému kmeňu. Všetci pokorne i so smútkom v hlase hovoria o nedávnej zlobe a svorne skloňujú frázovité" život sa posúva ďalej".

Každý Rwanďan má suseda, ktorý mu zavraždil blízkeho no napriek tomu, alebo paradoxne práve preto sa to v nich zlomilo a vidia odpustenie.

Tento fakt však stráži aj vláda. Všade sú vojaci, hliadkujú každých 100 metrov, i keď sa o tzv. hliadkovaní dá hovoriť len s nadsázkou.Všetci vojaci idú ráno do kasární zaľahnúť a ráno svieži nastúpia do večerných ulíc.

Hliadka nerobí absolútne nič, netvorí zátarasy, nekontroluje. Na noc sa roztrúsia ako figúrky na rozohratej šachovnici s vnútornými pravidlami pre verejnosť tabu a prečkajú potichu až do svitu. Po prvom dni sme si ich prestali všímať, tak ako asi každý.

BEZPEČIE NADOVŠETKO

Čistejšie ulice som videl len v Japonsku. Ozaj na africký kontinent s domorodcami v uliciach a neslávnou minulosťou nevôle a barbarského zabíjania mi padla sánka až na kolená. Krajina pokory a bezpečia na jednotku a čisoty na hviezdičku.

Kamkoľvek a kedykoľvek sa človek vyberie, nemusí mať obavy. Maličká krajinka vo vnútrozemí upratovaná 11 miliónmi obyveteľov. Vládna trstenica nastolila morálnu povinnosť a nenásilne ju všetci nasledujú. Zákon  nariaďuje každú poslednú sobotu v mesiaci si každý pol dňa drhne okolie domu. Robia to vraj radi a tešia sa z toho. Vraj to robí aj sám prezident, výnimku vtedy dostnú jeho strážcovia. Tí to však dobehnú keď majú voľno z práce. Úsmevné. Po zoznámení s krajinou končíme večer v miestnej krčme, kde pozrieme Hotel známy z filmu Hotel Rwanda. Hromada veselých ľudí, do rytmu hrajúca kapela, drinky pri bazéne, krásny ľudia. Srkáme koktejl so zvláštnym pocitom, že na týchto miestach sa minulá generácia navzájom vyyvražďovala.

FUTBALISTI V DŽUNGLI

Ráno sa presúvame s naším šoférom so základnou komunikačnou angličtinou do vnútrozemia k hraniciam s Kongom. Vyrážame ku gorilám. Obedom narazíme na skupinky detí, ktoré sa našej minivýprave pripájajú. Prechádzka po dedinách a okolí naberá na obrátkach ako z dokumentárnych filmov. Dostali sme sa na miesta kde noha bieleho človeka eštre nikdy nevstúpila. Bolo to evidentné nielen z chovania domorodcov. Výraz na ich tvárach nám bude rezonovať ešte veľmi dlho. Ten prekvapený výraz je na "stobodov". S kľudom by som poslal prieskumníkov aby sa prešli v čase a okoštovali ako asi vyzerala doba kamenná. Základné poľnohospodárstvo, vyšlapané chodníky, trstinové domy. Aj tak sme im zasiahli príliš do súkromia, no nehambíme sa. Skúšame sa naučiť lokálnu reč na bežnú komunikáciu, učitelia sú najmenší drobizg. Pri každom našom vyslovení slova v rwandskom dialekte spustia hurónsky smiech. Sprevádzala nás fubalová jedenástka malých spoliakov. Sťažovali sa, že nemôžu ísť na regionálny šampionát z prostého dôvodu,nemajú skutočnú futbalovú loptu. Na hline si kopú s niečím čo sa na loptu podobá. Z odpadkov pozliepanú guľu a zviazanú špagátom aby sa nerozpadla. Navrhli sme pomôcť a loptu kúpiť. Detiská nás ťahali k trhu, ktorý mal byť za rohom, no nenarazili sme na neho ani po 5tich kilometroch. Nakoniec naše blúdenie skončilo keď sme narazili na asfaltku a taktiež nášho strateného šoféra, ktorý nás spotený hľadal pol dňa. 

Áno! Ďaľšia cesta musela viesť na  trh. Odviezol nás tam s dodávkou a futbalovou jedenástkou. Na streche dodávky.

Trh mal byť za rohom, no nakoniec to bolo 25 kilometrov, malí futbalisti boli takí vzrušení nádejou na loptu, že nám boli schopní nahovoriť hocičo, len aby nás zdržali a dostali vytúženú loptu. Nechtiac sme im dodali dvojnásobnú radosť.

V aute bola totiž polovica detí, ktorá sedela v aute prvýkrát. Niektorí mali už 17 rokov! Napriek plastovej futbalovej lopte a nulovej skúsenosti jazdy v aute majú v šlkole internet. Odvtedy nám stále píšu. Už sa dostali aj do finále šampionátu. Hreje to pri srdci.

GORILI V HMLE 

Výstup na horu, ktorú obývajú najväčšie gorily na zemi bol o pár hodín dlhší ako každý očakával, lebo nikto tým opiciam zrejme neoznámil, že ideme. Tak sa vytrepali až na samý vrch. Hore sme ich so zatajeným dychom začali pozorovať a tieto ozrutne vyzerajúce zvieratá sa začali presúvať priamo k nám. Nieže im nikto nepovedal, aby nás čakali dole, ale taktiež im zabudli oznámiť, že do vzdialenosti mensej ako 7 metrov človek a gorila nemôže. Práve tí najväčší samci si to namierili rovno k nám dvom. Asi preto, že sme boli exoticki bielokožci. Mal som tep 160 a vyššie.

To extraodrinárne zviera sme mali rovno pri nohách. Gorily! Sálal z nich rešpekt a rešpektovali aj nás. Nečinne iba pozorovali. Jeden z najsilnejších zážitkov pre cestovateľa, prirovnal by som to k hladkaniu veľryby v svetových oceánoch. Toto fakt stálo za to. Človek zabudne na túru, horúčavu, únavu, smäd..všetko je vtedy hodné tej chvíle.

RECEPČNÁ NEKONVENČNÁ

Bodku za krátkym, ale veľmi intenzívnym víkednom v strede Afriky zakončila večera s recepčnou v hoteli na úrovni 4 hviezdičiek európskeho štandardu. Pri obligátnej otázke na kulinárske zážitky v okolí nás namierila na miestnu krčmičku a neváhala prijať našu nekonvenčnú pozvánku pripojiť sa k nám.

Jednoducho vyšla spoza recepcie a vykročila s nami bezdiskusie. Po necelej hodine družnej debaty pri víne a vode, africká recepčná pocítila potrebu vrátiť sa do práce. Musela sa sama presvedčiť o tom, že nám dobre poradila a záležalo jej na našej spokojnosti. Vraj si musíme objednať len toľko koľko zjeme, "Žiadne plytvanie"! prehodila s vážnym výrazom inak veľmi usmievavá slečna. Seriózne len toľko, koľko zákazník znesie. Tak ako jedlo vážia si aj obyčajnú vodu, ktorá sa tu váži doslova zlatom.

To nás posadilo do stoličiek, chudoba tu učí pokore a nefalšovanej radosti z maličkostí. Takéto skúsenosti sa v tejto časti sveta cenia o to viac, že podobné chovanie by ste čakali vo svetových hoteloch márne. Afrika sa oplatí.