FARBAMI NASÝTENÁ INDICKÁ MEGA SVADBA: 5 TISÍC HOSTÍ A OSLAVA BEZ KVAPKY ALKOHOLU !

Pozvánka na VIP svadbu indických boháčov sa nedala odmietnuť z viacerých dôvodov. A ani nechcela. Mega ľudnatá krajina plná obrovských kontrastov lákala moju cestovateľsko-dobrodružnú dušu od čias piráta a filmového hrdinu Sandokana. Páčila sa mi predstava, že absolútne netuším, čo môžem od toho exotického výletu čakať. Nič som neplánoval, proste som sa zbalil zo dňa na deň a sadol do lietadla. Ja a kamoška. A urobili sme dobre. India nám nedala žiadnu šancu naliňajkovať pobyt. Kultúrny šok nás dostal. A v dobrom. Stretli sme nesmierne štastných ľudí, ktorí nemajú viac ako dom z kartónu rozložený dva metre od hlavnej železničnej trate a depresívne indiduá z Bolywoodu v lesku megaluxusu superdrahých butikov. Ozaj hlboko vyrytý kontrast do našich cestovateľských pevných diskov. Pozvánka na týždennú oslavu sobáša sestry môjho dobrého indického kamaráta Jawahara prišla tak trochu nečakane.  Nezabudnuteľná India.  Najlepšie vysnívané cesty sa plnia bez dlhých plánov.  

Taj Mahal

8 HODÍN VO VLAKU BEZ OKIEN A S DREVENÝMI LAVICAMI

Pristáli sme v juhoindickej metropole Madras, ktorú poznajú aj ako Chennai. Hlavné mesto indického štátu Tamil Nadu bolo kultúrnym šokom. Kolieska mojej batožiny dostali po východe z klimatizovanej letištnej haly poriadne zabrať. Z lešteného mramoru priamo na udupanú hlinu. Koridor k taxíkom ohraničený železným plotom. Na plote viseli polonahí domorodci s vystrčenými rukami a civejúcim pohľadom. Pomyslel som si, že bielokožcov tu na juhu tak často ako v severnej Indii nestretnú. Jawahar, ktorého všetci volajú Jazz, zabešteloval známeho, taxík nebolo treba. Potrebovali sme sa dopraviť do dejiska veľkolepej svadby, do dedinky Madurai. Cestou na hlavnú železničnú stanicu sme nasávali smog z veľmi ťažkej dopravy a zoznamovali sa s kultúrou národa. S Jazzovým kámošom sme sa zastavili na občerstvenie do malej podzemnej krčmičky. Úchvatná! Na pivo som mohol zabudnúť. Ponúkli ma zdvorilo čajom, ešte zdvorilejšie som odmietol. Priniesli sladké lahôdky. Lepšie opísané presladené ako najsladší cukor. Na toto sme si obaja museli zvyknúť. Je to tu všetko buď o sladkom alebo hrozivo štipľavom. Kontrastná India aj kulinársky. Potrebovali sme sa posilniť pred dlhou cestou vlakom, to sme vedeli. Netušili sme však, že to bude fakt asi najhoršia cesta vlakom v živote. Čakalo nás horšie.

Slonia hora v štáte Tamil Nadu

CESTOVANIE VLAKOM JE V INDII TOP ZÁŹITOK 

Osem hodín cesty po nepravidelných koľajniciach, stisnutý v natrepanom osobáku na drevenej lavici úplne pri okne, kde vás od okolitého sveta delia len mreže a musíte hltať hustý neustále víriaci prach bola silná káva. A aj pre moju tuho k dobrodružstvu naklonenú povahu. Keď je reč o káve, ja ako silne závislý ‘kávoholik' som tú z hygienického hľadiska oželel. Týpek ju ponúkal z pripravenej tácky ako na žúrke. Vyzeralo to ako pomaračový džús so stuhnutou smotanou na vrchu. Neriskovali sme. Na záchod by som sa aj tak nemal šancu predrať. A okrem toho tie slúžili ako daľší cestovateľský vozeň. Na toaletu tuším nechodil nikto, všetci vyzerali nacvičení vydržať. Držali sme spolu s nimi. Pili sme minimum vody. Okrem otoho sme slúžili ako atrakcia a zábavka pre deti. Každý Ind si nás obzeral od hlavy po päty, čo bola sranda len prvú pol hodinu. Najhoršie na tej ceste nebola ani tak tá nepohodlná tvrdá drevená foršňa na sedenie, či zaprášený vietor v očiach. Nijako sa nedalo ani postaviť. Vlak narvatý ako sardinky sa začal uvoľňovať až v druhej polovici našej cesty do cieľa. Veru India.

KONEČNE MADURAI

Na stanici vo večernom Madurai nás už vyčkával fešák Jazz. Milión Indov a my sme sa s kuframi víťazoslávne výrútili z vlaku von.  Usmiaty od ucha k uchu sa nič nepýtal. Stopro tušil aká to asi bola cesta. Nám ju však doprial, lebo tvrdil, že musíme zažiť pravú Indiu. On tým vlakom tuším necestoval nikdy. Bol vyššia vrstva, vyšša kasta. Všetci sú totiž v Indii pokastovaný a rešpektujú svoj osud. Sadáme do limuzíny. Kontrasty ako hovorím. Rýchla jazda autom cez ešte šialenejšiu premávku bez semaforov, a pravidlá kto má tvrdšie plechy-prežije, sme dorazili vyčerpaní do hotela. Šlofík. Na druhý deň budíček s indickým čajom z Tamil Nadu. Silnejší ako najsilnešia káva akú som kedy pil. Vitajte v Indii.

SVADBA, PäŤ TISÍC HOSTÍ A MY- DUO JEDINÍ BIELOKOŽCI AKO CELEBRITY.

Svadba tu trvá 5 dní. My sme sa zapojili do záverečného ceremoniálu. Aj ten bol viacmenej v znamení vystúpení, tancov. Svojou exhibíciou som na naliehanie prispel aj ja.  Nedal som sa zahanbiť odzemkom valasov. Aj tak. Zdalo sa, ako keby sa celá dedina predvádzala na ich svadbe. Jazzovi rodičia vlastnili toho času veľké obchody s poľnohospodárstvom a nejaké fabriky. Bohatšia indická rodinka, ktorá si dovolila mať tristo pomocníkov v domácnosti? Nie, v takom prípade ma neudivil počet pozvaných hostí na svadbu. Tešil som sa najviac na jedlo. Hostina na nádvorí. Posadení za dreveným stolom s prestieraním z banánových listov nám čata z kuchyne nakladala z hrncov priamo na ten banánový list. Príbor na stole v Indii nehľadajte. Všetko jedia šikovne prstami. Sú v tom dobrí, my nemotorní Európania sme trochu bojovali s ryžou. Predsa chce to cvik. Svadba gradovala. Jeden ceremoniál za druhým, všade pobehujú farebne oblečené a hlučné decká a nikde nevidno nijaký alkohol. Svadobný oltár a šiator postavený zo živých kvetov. Nevesta o 20 rokov mladšia ako ženích, ktorého starostlivo vybrali jej rodičia. Miestni boháči spájajú majetky. A mnoho iného exotického. Vitajte na Indickej svadbe! 

ANARCHIA NA INDICKÝCH CESTÁCH

Bolo po svadbe a konečne prichádzal na rad dobrodružný výlet  bez zapoteného obleku, proste v šortkách a tričku. Jazz nám odporučil severnú Indiu vzhľadom na málo času vidieť to indické 'naj'. Pred cestou sme však pár dní pobehali okolie v juhovýchodnej často Tamil Nadu. Ryžové polia majú v Indii ozaj kúzelnú atmosféru. Ľudia tú majú na farmách spôsoby ako v stredoveku, ozajstný kultúrny šok. Zašli sme do zlievarenskej fabriky, kde tiež vidno zaostalosť vo výrobe. Zimomriavky. Veľké emocionálne zážitky si odnášam zo slonej hory neďaleko Madurai. Jedna vec určite, chcel som si vyskúšať šoférovať auto v Indii.  Trvalo to 5 minút a neobišlo sa bez kolízie. Nikto však nič neriešil. Pri obehovaní autobusu sa zrazu vodič rozhodol, že odbočí bez smerovky na stranu. Vytlačil ma nárazníkom na krajnicu a kľudne pokračoval ďalej. Jazz na môj vystrašený ksicht volať policajtov reagoval pobavene a ležérne mávol rukou. Šoférovanie nechám teraz na neho. Rútime sa po hlavnej ceste keď zrazu do nás z vedľajšej cesty napáli asi 10 ročný motorkár. To si robíte srandu? Nikto nie je zranený, ani ten hazardérsky nezmar na motorke. Jazz vybehne z auta, strelí mladému pár faciek, kopanec do zadku a ideme pokojne ďalej. Vitajte v Indii.

Nevesta bola od ženícha mladšia o dve generácie. Spájanie bohatých indických kást
však pri vopred rodičmi dohodnutých sobášoch na vek veľmi nehľadí.

SMER VLAKOM K HIMALÁJOM.

Na cestu na sever sa musíme presunúť na hlavnú stanicu do metropoly Madrasu. Berie nás tam Jazzov strýko na aute. Na osobák s drevenými lavicami som ani nepomyslel. Po predošlej skúsenosti cesty vlakom síce neochotne, no sadáme do rýchlika z Madrasu do Dillí. Jazz nás ubezpečuje, že vlak má okná a budeme spať na čalúnených posteliach. Ušli sa nám obom horné poschodia. Cesta trvala jeden a pol dňa cez celú Indiu. Prespali sme s batohmi pod hlavou a poistení pripevnenou reťazou o posteľ. Tak to tu chodí. Pohoda. Po ceste niekoľko zastavení akoby na konci sveta, kde nám nechali počas prestavky na ten čas nasáčkovať do vozňa žobrákov bez nôh či rúk. Cítil som sa ako človek zo západného sveta veľmi nepríjemne. Dorazili sme do Dillí. Zase neskoro večer. Jazz nás varoval pred taxikármi. Odporúčal nám vládou kontrolovaný taxík. Nejako som zavetril problém aj pri tom vládnom. Pri okienku zaplatíte sumu kde chcete ísť a s lístočkom vás čakajú von z letištnej haly v peknej rade čierno-žlté vládne taxíky. Dispečer vie kam idete, máte zaplatené a mali by ste byť v podstate v bezpečí. No smola. Nás taxík odviezol do centra a potom už sopľavý taxikár zrazu znenazdajky netušil kam ísť. Musel som vytočiť hotel, taxikár zabudol adresu. Herec bol ale dobrý, nakoniec nás pýtal aj peniaze za cestu. Len som sa uškrnul. Proti týmto ‘skúšačom’ som už imúnny. Hotel s klimatizáciou, ktorá vrčala celú noc ako rozladené rádio a striekala vodu po izbe, bol príjemnou bodkou za ďaľším dobrodružným dňom v Indii. Dvere na izbe sa nedali ani zamknúť. India.

ZIMOMRIAVKY A PACH MINULOSTI V HINDU CHRÁMOCH

Okrem notoricky známych skvostov severnej Indie sme chceli zájsť aj do neturisticky zaujímavých miest. Tak sme sa po skvostnom Taj-Mahal, Agra Fort ci Punjabe vybrali niekam do neznáma. Zaplatili sme šoférovi autobusu miestnej cestovky a prášili sme do minulosti. Ocitli sme sa v ohradených chrámoch po holým nebom, kde mali svoje požehnané rituály sviatkov hinduisti. Malo to neopakovateľnú atmosféru. Všade horeli sviečky, nenahraditeľný zápach scentu, museli sme kráčať bosí, všetkého čoho sme sa dotkli bolo lepkavé a celú atmosféru povznášal rituálny spev náboženských fanatikov. Zimomriavky. Tie sme mali aj po tom ako sme sa nakoniec vypravili po večeri plnom expresívnych zážitkov von z chrámu. Hľadali sme na špinavom tmavom a hlučnom námestí autobus, ktorý mal podľa dohody čakať na tom istom mieste, kde sme sa predtým rozišli. Autobusov a premávky tam bolo do tisíca.  Ako sa blížila polnoc a autobusa, ani pomoci nebolo k dosahu, sme sa začali obávať, kde tú noc a hlavne ako a či prespíme. Dedinka s pribúdajúcou hodinou chŕlila žobrákov na rukách a nepríjemne vyzerajúcich domorodcov. Bolo veľmi dusno. Trvalo nám to dve hodiny, kým sme prestrašení zistili, kde ten pomätený Ind omylom zaparkoval v zabudnutej uličke. Zaspal, trubadúr. Adrenalín pri pomyselnom strávení noci v tom stredovekom brlohu naháňal strach. Pár takejto ’expresne rýchlo pumpovanej krvi do žíl’ sme zažili ešte aj neskôr. Presne taká je táto krajina. Nepredvídateľná. Vitajte v Indii.

ZMEŠKANÝ LET NÁM ZACHRÁNIL KOŽU

Letíme sa z Dillí rozlúčiť s boháčmi v Madrase a šup na Austrálsky kontinent. Vlastne nás všetci podľa toho mali za Australanov. Že sme Slováci vedel len Jazz a jeho rodina. Vlak som ako alternatívu ihneď zamietol. Rýchlik bol síce pohodlnejší ako ten drevený koráb na začiatku, no aj tak bolo málo času, rozhodol som. A takmer bola moja pohodlnosť osudová. Prvý naplánovaný let z Dillí do Madrasu havaroval tesne po štarte. My sme ho zmeškali. To bola skúsenosť toto sa dozvedieť! Potreboval som ihneď poldeci! Nikto sa nezranil ťažko, ale správa nám v ušich znela akosi čudne. Čo keby sme tým leteli my? Toto je v Indii údajne dosť bežné. Ďaľší let bol bez problémov, iné sme si ani nepripúšťali. V Madrase sme absolvovali mega večeru s 20 chodmi a papule od povestného indického karí nás štípali ešte dva dni po návrate domov.

INDIA. BUĎ JU MILUJEŠ ALEBO NENÁVIDÍŠ

Jedno alebo druhé, a je to svätá pravda. U nás je to jednoznačne to prvé. Milujeme to tu. Dva týždne v tejto ľudnatej krajine kontrastov bolo samozrejme málo, no stáli stopercentne za všetky adrenalínové útrapy od nepríjemného cestovania vo vlaku až po čakanie na blázna. Nakoniec sme sa smiali aj na tom ako sa na nás lepili a zakaždým dotýkali nescestovaní domorodci. Dostali sme veľa energie od obyčajných ľudí, čo nemali ani strechu nad hlavou a boli štastní. Bez ničoho. Len tak. Ľutovali sme sami seba viac ako ich. Išli sme sa vrátiť do umelého konzumného západného sveta. Prefiltrovaný úžasnou indickou juhoázijskou náturou a s typicky indickým súhlasným pokyvkávaním hlavy zo strany na stranu sme vkročili do Boeingu. Lúčenie s  Indiou nám zostane v pamäti dlho.