ARIGATO GOZIMASU JAPONSKO

marca 07, 2014

ARIGATO GOZIMASU JAPONSKO

Hľadám najčistejšiu krajinu na svete. Som v Japonsku správne? Určite! Raňajky si tu rozložíte bez problémov aj na chodníku. Tam, kde by ste od hocijakých iných Aziatov čakali notoricky známy ba až folklórny neporiadok, sú Japonci v úplne inej garde. Za toto sa na mňa žiaden “mimojaponský” Aziat nesmie hnevať. Čistota a presnosť si v kráľovskom štáte Nippon podávajú kamarátske ruky. Odpadkový kôš tu budete hľadať márne a ulice sa beztak lesknú ako zrkadlo každučký deň v roku. Každý si svoj “bordel” totiž nosí domov. Ďaľšia vec je ich adaptabilita a závislosť na všeobecnom poriadku a presnosti a takmer žiadne násilie. Ako turista som sa necítil natlačený ako sardinka, hoci bolo natrieskané večne. Tristopäťdesiat obyvateľov na kilometer štvorcový veštilo pramálo súkromia, no slobody pohybu bolo viac než dosť. Akosi ľudia do seba zapadali ako ozubené kolesá v hodinách. Japonci tiež zbytočne nezavadzajú, ani nezavádzajú. Korupcia končí pri Yakuze. Pri mojom výlete z megalomanského Tokya cez hrdú Osaku k znovuzrodenému Nagasaki som mal dosť času sa o tom presvedčiť. Tri týždne v krajine, kde je najväčšia lahôdka surová ryba na ryžovej rolke som považoval za rýchle, no nie zbesilé. S angličtinou neuspejete všade. Pri jednoduchom čítaní zákazov a príkazov sa ocitnete v spleti lúštenia japonských osemsmeroviek. Ostáva si to len nechať vysvetliť. Všetko hraje v prospech zvedavého návštevníka týchto ostrovov. Japonsko je proste krajina na ktorú sa ukazuje palec hore.

Bizarná metropola s 35 miliónmi , Tokyo

TOKYO, 35 MILIÓNOV KÚSKOV

Japonská metropola má všetko čo sa čaká od ázijského tigra. Napriek vysokému počtu obyvateľov však najväčšie mesto krajiny pôsobí veľmi uhladene, usporiadane, bez chaosu. Tridsaťpäťmiliónová metropolitná džungľa funguje ako hodinky. Áno!, presne toľko ľudí tam v širokom okolí tohto gigantického mesta funguje cez deň. Klobúk dole. A hlavu hore. V Tokyu som si totiž po prílete išiel krk vykrútiť. Mrakodrapy sa tu zdajú vyššie ako kdekoľvek predtým zablúdili moje túlavé topánky. Hustotu obyvateľstva som pocítil všade, ale akosi som sa netlačil. Hoci do metra v Tokyu človeka doslova natlačia ako do tesnej topánky, pre mňa to bolo dobrodružstvo. Cestovať takto každý deň už by bolo asi moc. V najväčšom meste v jednej z najľudnatejších krajín na svete sa však turista cíti príjemne. Možno to je tým, že v mojom prípade som mal úžasnú spoločnosť domorodej Japonky. Najlepší sprievodca je akýkoľvek domorodec. Toto pravidlo platilo aj tu. Ak je ten sprievodca aj starý dobrý kamarát, krajinu vidíte v pravom nefalšovanom svetle. Dievča z Tokya, Chizuru Hanawa, bola nadovšetko skvelá spoločnosť. Fascinoval ma život v krajine, kde ľudia robia 16 hodín denne a nemajú čas na jednoduchý oddych. Priestor je tu vzácnosťou tak ako aj voľný čas pre obyvateľstvo. Chizuru mi však robila sprievodcu úplne dokonale uvoľnene. Vytrhol som ju zo stereotypu zaneprázdneného života najpracovitejšieho národa na svete. Samozrejme Japonci majú návštevy radi. Sú pyšní na to, čo majú, no nechvália to do nebies ako materialisticky naladení Američania. Sú nefalšovane skromní a ústretoví, hrdí a pokorní. Milujem tento národ. Ešte aj policajti sa nám tu doslova klaňajú. Návštevy zo zahraničia si veľmi vážia. Zdá sa, že to funguje pri všetkých generáciách. Návšteva nočného klubu v Tokyu ma presvedčila, že mladá generácia ľudí tu zvlášť Európanov miluje. Je to vzájomná náklonnosť. Alkohol u mladých je tiež megaproblémom. Japonskí tínedžeri majú radi najnovšie trendy a na drevo nechcú zaostávať za svojimi rovesníkmi v západných krajinách. Keďže sa Japonec, tak ako každý iný Aziat, opije už po dvoch pivách, boj v pití som vyhrával rad za radom s hocijakým domorodcom. Tokyo ponúka ozaj všetko čo moderné megamesto proste musí. Drogy nájdete bohužiaľ a očividne aj tu, priamo na ulici, decentne. Prisťahovalci z cudzích krajín tu vidia v Japoncoch veľký potenciál. V Tokyu som s Chizuru okrem návštevy centra a zopár satelitných betónových štvrtí viac nestihol. Ale stačilo, prírodu uvidíme južnejšie. Tešil som však na ospevovanú a viac uvoľnenejšiu Osaku.

Japonsko spája veľa ostrov a ostrovčekov

Japonskí dôchodcovia trávia voľný čas na šachovnici

Pridať popis

Vlak v Osake, na sekundu presný

SAKÉ V OSAKE.

Z centrálneho dištriktu Kantó cez Chubu sme sa na požičanej privátnej jachte preplavili do Kinki dištriktu. Tokyo - Osaka cez Pacific. Zastávky v Yokosuka, Atami, Shizuoka, Hamamatsu a Wakayama. Prístav v Osake, kde panuje akoby náhodou zaparkovaný vyhliadkový “rollercoster” pripomínajúci Londýnske oko pri Temži. Toto oko však funguje nonstop. Mesto ma dostalo na prvý pohľad. Osaka je roztiahnutá ako rozvaľkané cesto starej mamy a človeku sa tu dýcha akosi lepšie ako v Tokyu. Ekonomické centrum krajiny vychádzajúceho slnka žiari a víta. Hoci je Japonsko pre našinca extrémne drahé, s Chizuru sme zablúdili na najlepšie a najlacnejšie suši v mojom živote. Zabudnite na fejky, ktoré nájdete v Európe, Amerike, Austrálii či hocikde inde na svete v japonských fastfoodoch. Pásový kolotoč s tanierikmi na ktorom je pravá porcia so suši je kultom a realitou len v Japonsku. Pri odchode s reštaurácie sa zastavujem pri pokladni s tanierikmi a ich počet mi vyčísli sumu na zaplatenie. Jednoduché, praktické ale takisto zneužiteľné, no japonskí zákazníci rozmýšľajú ináč. Preto to tam funguje a hovoriac o suši metaforujem všetko. Vlak má odchod 6:00. Je 5:59 a vlak ani nepočujete. Prirúti sa v posledných sekundách a 6:01 je už v pohybe. Proste 6 je 6 a suši je suši, bodka! V Osake som očarený každou minútou viac a viac. Práve kvitne čerešňa a celé mesto sa v parkoch oblieklo do ružova. Niečo čo sa v Japonsku oplatí vidieť. Tak ako piť Saké! Ryžové víno mi však nechutilo úplne dokonale. Vychutnali sme si ho v chládku miestnej krčmičky a v tureckom sede a “to” som vnímal viac ako jeho chuť. Vnemy mi začínajú fungovať ostošesť pri návšteve shintoistických a budhistických chrámov.

Japonské reštaurácie jedlo doslova vzstavujú abz prilákali klienta. Čím pestrofarebnejšie, tým lepšie

ZNOVUZRODENÉ NAGASAKI

10 hodín za 10 tisíc jenov. V klimatizovanom autobuse z Osaky sa presúvam spolu s Chizuru do vojnou poznačeného Nagasaki. Očakávam mega moderné budovy v meste s ustráchaným pohľadom. Senzácia s modernými monumentami mesta sa nekoná. Atómovku pripomína jedine pamätník s pozlátenými sochami a parkom s fontánkou v strede prístavného mesta. Ponáram sa do miesta tesne pred skonšením vojny. Najpr Hirošima, potom toto. Američania zničili historické mesto, no nezničili japonskú dokonalosť a schopnosť rýchleho znovuzrodenia. Mestečko si zachovalo hrdého ducha. Príjemne zaneprázdnené ulice dýchajú sebaistotou. Tu nachádzam miesto pre relax v Shintoistickom chráme pri cintoríne s čiernymi mačkami. Panuje tam neopísateľný kľud nad pomerne rušným mestom. Oáza voňavého japonského dreva s hlbokým až rituálnym pokojom. Napadlo ma, že keď to drevo tak úžasne vonia, chrám musí byť dosť nový. “Amíci” zlikvidovali všetko okrem hlavných pilierov. Vchod do chrámu pri do neba stúpajúcich schodoch odolal americkej-atómovej demolácii. Bonsaje tu kvitnú ako divé. ktovie prečo. Po návšteve takéhoto chrámu príde vhod osvieženie japonským čajom a zdláviť miestne špeciality, tentoraz nie však suši. Chizuru mi podáva mäsové “dim sim” obalené v mäkkučkom cestíčku. Ochutnáme ešte pol tucta onakvejších japonských delikates, ktorých názvy si je zbytočné pamätať. Podstatnejší je domorodý kamarát a sprievodca v jednom. To je jediné čo by som pri návšteve krajiny s moderne bizarnými ľuďmi potstrádal. Ostatné bolo len na mne. Miloval som sa stratiť a znova nájsť v nedokonale dokonalom Japonsku. Bizarné, bez nudy blížiace sa k dokonalej čistote, veľmi špecifické a nehorázne farebné miesto aké nenájdete nikde inde na zemi.